Dozrieme?

Autor: Zuzana Vandáková | 23.2.2012 o 19:49 | (upravené 27.8.2014 o 20:45) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  207x

Vybrať si z dvoch ponúkaných autorov povinného čítania  pre mňa nebolo vôbec ťažké. Rúfus prirástol k môjmu srdcu ako lístok k jarnému kvietku. V hĺbke jeho slov často nachádzam svoje srdce, myšlienky i túžby. Jeho reč ohromuje. Zalepuje ústa pevnou páskou. Prinúti zastať. Zamyslieť sa. Stíchnuť uprostred ruchu dnešného náhlivého sveta. Uvažovať nad podstatou všetkého. Načúvať tichu svojej duše. A nechať sa zaviesť do komnát plných veršov, metafor i čakajúcich otázok...

 

Čítajúc desiatku zbierok od popredného slovenského básnika riešim dilemu: Ktorej zbierke venovať väčšiu pozornosť? Všetky majú svoju krásu. Sú plné lúčov radosti i mrakov sĺz. No predsa ma jedna očarila o čosi viac než iné. Zbierka možno všedná, s pýtavým sa názvom. Až dozrieme.

Rozmýšľam o názve tejto jedinečnej zbierky. Dve slová. Krátke. Nič extra. Ale čo všetko ukrývajú? V súvislosti s týmto slovným spojením mi napadli plody jabĺk, ktoré sa najprv kvitnú v podobe ružovo bielych kvietkov cez drobné plody, z ktorých by nám prišlo len zle, keby sme ich ochutnali. Musia dozrieť. Zmeniť sa v lákavé rajské plody, aby ich pani jeseň grandiózne priniesla na náš stôl. Dozrievať. Dozrievam. Dozrievaš. Dozrievame. Zdá sa vám, že tento proces máte už za sebou? Ja určite nie. Ledva som sa zmenila z kvetnatých púčikov na malé jablčné útvary. Prechádzajúc svojím krátkym životom usudzujem, že dozrievanie je bolestný proces. Nič príjemné. Nič jednoduché. Nič ľahké. Ale napriek tomu veľmi potrebné.

V tejto hlbokej zbierke Rúfus naoko pracuje s klasickými, toľko používanými témami. Spomína na svoje detstvo, na roky, keď zúrila vojna a veľmi rázne ju odmieta, pamätá na svojich rodičov, teplo domova a zamýšľa sa i nad poslaním svojich slov. Dalo by sa povedať, že poézie s týmto námetov máme až-až. No básnik nám poskytuje o kúsok inú perspektívu. Perspektívu z oveľa väčšej výšky a zároveň detailnejšej hĺbky. Hlboko spätý s tragikou života, dávajúc na papier melódiu svojej duše. Prvým pohľadom ťažko preniknúť pod podstatu veršov. Treba ísť hlbšie. Vzlietnuť a zamieriť na dno. Na dno ľudskej duše, kde sa stretáva veľká láska človeka s jeho hlbokou túžbou. Túžbou neostať na povrchu.

Rakvy z Vietnamu. Desivý názov? Možno. Reálny? Až príliš. Desivá realita.

Dvoch synov mám.

Či vlastne mal som.

Z jedného rakva ostala.

Som ako starý, ošarpaný céder.

Hrozne ma búrka rozčesla.“

Ako málo slov stačí. Viac netreba. Zlomený životom. Ťažkosti padli a urobili čierny závoj nad bezradným. Aj vám je to známe, však?

Čo prosím? Stručne?

Otcovskú bolesť, pán minister, nemožno vtesnať do hesla.“

Ľahostajnosť je silnejšia ako nenávisť. Je omnoho zlostnejšia. Nemé tváre prizerajúce sa na zblednutých ľudí, ktorých vezú do koncentračných táborov.  Chlad im celkom otupil srdcia a bolesť, zúfalstvo ľudí okolo nich prechádza sťa vánok. Dnes ich máme tiež. Len v inej podobe. Ale to neznamená, že nie sú nebezpeční.

No, dokončím už, nebojte sa.

Vás čaká senát a mne sa nohy trasú.

Nie, nebudem vás zdržiavať.

Pre bolesť ľudí vždy máte málo času.

Ste, koniec koncov, iba človek.

A človek predsa slabý je.

Nevládze uniesť i všetky rany zeme i miliardové akcie.“

Slová napísané niekoľko desaťročí dozadu. A predsa sa v nich nachádzame. Nevedieme vojnu zbraní, ale vojnu vzťahov, spoločnosti. Komunikujeme cez sociálne siete, hoci sme od seba vzdialení, čo by kameňom dohodil. Nežijeme v období komunizmu, ale liberalizmu. Nie je takmer všetko zakázané, ale všetko povolené. Že vraj sloboda. Len či viac nezvažuje, ako uvoľnuje? Na to si musí každý odpovedať sám….

Veľkým klenotom Rúfusovej tvorby je pre mňa autentickosť. Dal na papier, čo vnímal, čo žil, prežil. Zážitky, bolesti, radosti, túžby, hodnoty, stretnutia, myšlienky i strach dával do jemných slov, ktoré pália, len čo sa dotknú srdca. Uhlíkom vyryjú jemnú brázdu na srdci a my sme o čosi mäkší. A ľudskejší. Pripravení milovať. A žiť.

Až dozrieme, až dozrieme. Čo dozrieme? Snáď. Raz.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?