Odsunutý absurdnosťou vlastnej reality...

Autor: Zuzana Vandáková | 22.1.2011 o 20:49 | (upravené 27.8.2014 o 20:45) Karma článku: 4,18 | Prečítané:  1050x

Nečakala som od J.C.Hronského, tak ťažko čitateľnú knihu. Pamätám si od neho detské knižky Smelý zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik....Ale toto bola iná káva. Predsa len kniha, ktorú sa vám pokúsim trochu priblížiť, je určená pre vyššiu vekovú kategóriu. Vďaka lyrizovanej próze, ktorú autor použil, som ju musela čítať veľmi sústredene, aby mi neušli súvislosti a aj tak som mnohé úryvky čítala opakovane. Mnohokrát som zastala a nevedela sa pohnúť ďalej.... Ale poďme radšej k obsahu knižky. Určite je právom zaradená medzi povinné čítanie všetkých stredoškolákov. Dala mi možnosť zamyslieť sa, zastaviť. Rozmýšľať o ľuďoch, o živote...A na čo som prišla?

 

Autobiografický život v celej jeho realite a absurdite. Jozef Mak. Človek- milión. Takých ľudí nájdeme aj dnes množstvo. Stretávame sa s nimi každý deň a možno nimi aj neraz sme. Kto to vlastne je? Človek splývajúci s davom? Človek zanedbateľný a ničím nevynikajúci? Človek, ktorého absenciu akosi nepostrádame? Človek, ktorý nám prekáža, pretože je iný ako my? Človek, ktorý je vylúčený zo spoločnosti, pretože nie je podľa našich predstáv? Človek, ktorý pre nás nie je hodný toho, aby sme k nemu pristupovali ako k osobnosti, ale len ako k nepomenovanej časti ľudstva? Človek na ktorého sa pozerám ráno v zrkadle?

Mak. Zdanlivo vyrovnaný so svojím osudom a trápením, odsunutím kvôli tomu, že je nemanželský syn. Od počiatku nenávidený bratom, lebo prinášal hanbu rodine. Zlé zázemie, neúplnosť rodiny a spoločnosť ho izolovala natoľko, že nie je schopný komunikácie s okolím. Výnimkou je len jeho láska- Maruša. Je to veľký flegmatik, ktorého navonok nerozhádže ani to, že si jeho nevlastný brat vezme jeho dievča a nasťahuje sa do chalupy, ktorú on vlastnoručne staval. Asi ani nepoznám takého človeka, ktorého by ani také skúšky, aké zažil Mak, nerozhádzali. Je to akési zvláštne, ale na druhej strane i obdivuhodné. Človek musí byť naozaj silný, ako z kameňa, aby sa k tomu takto postavil. Aj keď Makovi k tomu dopomohla jeho povaha, tak veľmi nevnímal to, čo sa okolo neho dej. Bol odsunutý absurdnosťou vlastnej reality...Ale on napriek tomu žil. Žil ako najlepšie mohol a vedel.

Isté vysvetlenie toho, prečo to tak zvládal, môžeme nájsť v začiatkoch diela, pri jeho narodení. –„Tu si, Jozef Mak? Tu. Neskoro som sa dostal k tebe na návštevu. Nemám už nič. Od včera chodím medzi tichými ľuďmi a všade niečo prosili odo mňa, do svitania neostalo mi nič. Všetko som rozdal, čo som mal. Ale, Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.“ Vtedy Jozef Mak zastonal na vankúši. Zastonal v radosti, že mu niekto niečo daroval, ináč nebol by mal v tomto živote nič.- Kristus mu dal ukrižované ruky- symbol bolesti, utrpenia. Ale zároveň ho uistil o tom, že je na to utrpenie dosť silný a zvládne to.

Ale hlavou mi prebleskuje stále jedna otázka. Prečo sa k nemu ľudia tak hnusne správali? Bol zlý? Nie! Ubližoval niekomu? Nie! Bol zbytočný? Nie! Tak v čom bol vlastne problém? V tom, že bol nemanželské dieťa? V tom, že pôsobil tak....divne? Prečo je v našej spoločnosti zvykom, že posudzujeme ľudí podľa toho ako vyzerajú, z akých pomerov sú a nie podľa ich srdca? Nie podľa toho akí naozaj sú...? Nuž, na to si musí každý zodpovedať sám.

S každým sa život zahrá nejako inak. Niekto dostane do vienka more lásky, kopu radosti, šťastia, pevné zdravie, množstvo priateľov, úspechov a uznanie. Druhý sa zase len pretĺka životom, choroby ho priťahujú ako magnet, smola sa mu lepí na päty, nič mu nevychádza, je sám.... Prečo je to tak? Prečo niekomu život praje viac a niekomu menej? To nie je veľmi fér, že? Keď sa na to takto pozrieme, tak celý život vlastne nie je fér. Ja sa na to však pozerám z pohľadu veriaceho človeka. A tak to vidím úplne inak. Ale neviem, ako to vnímate vy...

Rozmýšľala som nad tým, ako by som reagovala ja, keby som bola na jeho mieste. Plakala by som? Kričala? Prepadala depresiám? Neviem si predstaviť, že by som bola tak veľmi odmietaná takmer všetkými ľuďmi... Asi by som nevedela tak pokorne skloniť hlavu a robiť všetko, čo by odo mňa žiadali, keby som vedela, že mnou tak pohŕdajú....

V čase písania tejto eseje som pozerala film Forest Gump. A našla som tam krásnu podobnosť s touto knihou. Takisto bol iný ako ostatní. Jeho odlišnosť ho vylučovala zo spoločnosti. Bol neprijatý okolím a všetkými odsudzovaný. Rovnako ako Mak. Našťastie, obidvaja mali obetavé, starostlivé a milujúce matky. Každý z nich mal aj životné heslo. Forestove bolo: „Utíkej, Foreste.“ A Jozefove: „Trp, Jozef Mak.“

Čo na záver? Myslím, že najlepšie zhrnutie tohto diela poskytujú jeho posledné riadky. „Trp, Jozef Mak. Človek- milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravdy, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“

Jozefom Makom som sa inšpirovala v tom, aby som si nevšímala posmešky druhých, ale aby som s láskou v srdci kráčala životom k svojmu cieľu....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?